The Secrets Of Your Moves - 30.časť

Juhuuuu, 30.časť. Sorry, že som dlho nepridávala, nedalo sa.. naozaj. :/ Dúfam, že teraz vám to vynahradím aspoň tým, že je trošku dlhšia časť.. Napíšte mi do komentáru svoje názory, pocity, kľudne na mňa aj nadávajte, len chcem vedieť, či to ešte niekto číta :(( -Andie

3O.Časť

Ráno som vstala až priskoro. Z celého toho nadšenia z dnešného dňa sa mi už nedalo spať. Bola som tak veľmi zvedavá, čo sa ukrýva v tej malej škatuľke od Louisa, že som rýchlo vstala z postele a už v nočnej košielke chcela ísť do obývačky, ku stromčeku. Ale zastavil ma Louisov hlas „Kamže?“ Zasmial sa, keď som otvárala dvere. „Nikam.“ Vrátila som sa späť do postele s uboleným výrazom malého šteniatka. „No poď, ty potvora.“ Po chvíli vyskočil z postele a zdvihol ma na ruky. Dlaňami som obmotala jeho krk a kým ma niesol dolu schodmi, smiala som sa a kričala, pretože často zakopával. Narobili sme poriadny buchot a hluk, nakonci schodov sme dokonca spadli. Louis totižto nevypočítal v akej vzdialenosti je posledný schod a tak sme sa spoločne váľali na zemi, zatiaľ čo sa Louisova rodina na nás zabávala. Oni si už svoje darčeky odbalili, teraz bol rad na nás. Už som sa chystala otvárať jeden darček, no v činnosti ma prerušila Louisova mama. „Chelsea, srdiečko, nemusela si nám nič kupovať.“ Objala ma. „Ja som chcela.“ Začervenala som sa. „Okrem iného, to ja som vám veľmi vďačná, že ste ma tak srdečne privítali na Vianoce.“ Dodala som a Louisovej mame sa ihneď na tvári roztiahol široký úsmev. „Louis, konečne si si našiel skvelú priateľku, máš sa od nej čo učiť.“ Zasmiala sa Louisova mama a spoločne s celou rodinou sa pobrali do kuchyne a nás tak nechali o samote. Slová, ktoré ešte pred chvíľou niesli sviatočnú, súdržnú náladu tohto dňa ma príjemne hriali pri srdci a cítila som sa milovaná. Mohla som si všimnúť, že pod stromčekom sa aj pre mňa skrývalo viac darčekov a nie len jeden, ako som očakávala. Potešilo ma to. „No otváraj ty nedočkavec, nad čím tak tuho premýšľaš?“ Zasmial sa Louis a pobozkal ma na čelo. Pousmiala som sa a do rúk zobrala jednu darčekovú tašku. Bola od Louisovich sestier. Ešte pred tým, ako som do nej nazrela, rýchlo som sa otočila k Louisovi. Vyskočila som na ňho a musím povedať, že po mojej nečakanej reakcii zostal viac než prekvapený. „Louis ďakujem.“ Z očí sa mi spustil dokonca malý prúdik sĺz šťastia. Louis ma silno stisol v objatí. Jeho oči tiež opustilo niekoľko sĺz a ja som zostala dojatá. Tak veľmi sa mi páčili tieto dni, že som sa vôbec nechcela vrátiť domov do Londýna. „No už tie darčeky otvor miláčik.“ Pobozkal ma, no tento krát na pery. Jeho sladké pery chutili po čokoláde. Milovala som ich chuť. „Ty si tuším ešte viac nedočkavejší ako ja.“ Zasmiala som sa. Siahla som po darčekovej taške, ktorú som ešte pred chvíľou držala v rukách a začala z nej vyťahovať veci. Bola tam len kozmetika a na spodku malý skrčený papierik. Otvorila som ho. Bol od Daisy a Phoebe. Nakreslili naň mňa a Louisa, ako sa držíme za ruky. Okolo nás sú samé srdiečka a taktiež nesmie chýbať venovanie. Milá Chels, si super baba! Všetci sme si ťa hneď obľúbili. Zostaň s Louisom navždy!! Nieže mu nejak ublížiš..(aj keď niekedy by si to zaslúžil) xx Šťastné a veseléJxx – Daisy, Phoebe, Lottie & Fizzy. Usmiala som sa. „Je to krásne.“ Hovorila som si viac-menej sama pre seba. Nemohla som si nevšimnúť, ako široko sa Louis usmieval. Odbalila som si aj ďalší darček od Lousiovej mamy a nevlastného otca. Bola tam voňavka a nejaké drobnosti. Veľmi som sa potešila, vôbec som nečakala, že niečo od nich dostanem. Veď pre mňa bol darček už to, že som tu mohla zostať. Mala som pocit, že Louisovi, ani jeho rodine, nikdy nestihnem vrátiť všetko, čo pre mňa spravili. Pre každého obyčajného človeka by to možno toľko neznamenalo. No pre mňa to znamená viac, než si všetci myslíte. Oveľa viac.. Už priveľmi dlho som Louisa držala v napätí, pretože jeho darček som chcela otvoriť až posledný. Vedela som, že to bude niečo veľkolepé a už teraz som sa cítila trápne za to, že mu darujem iba plyšového medvedíka a presýpaciu vianočnú guľu. Videla som, ako si Louis ohrýza dolnú peru. Zemi som venovala krátky úsmev a do rúk zobrala malú červenú škatuľku pokrytú zamatom. Ešte som sa rýchlo zamyslela, čo sa ukrýva vo vnútri, pretože o chvíľu to už nebudú predstavy, ktoré budú zapĺňať moju myseľ, ale práve skutočnosť a realita. Posledná myšlienka, ktorá sa mi prehnala hlavou, bola, že to bude nejaký šperk. Pravdepodobne retiazka, alebo prsteň. A pekne drahý. Louis musí mať toľko peňazí, že by si každý deň mohol kupovať nové auto, mobil, počítač, či oblečenie. Alebo aj všetko. Pomaly som ju otvorila a ešte si zavrela oči. Ani nie moment a už som ich nedokázala držať zavreté. Pozrela som sa do vnútra. Oči mi išli vypadnúť z viečok. Bola som zaskočená, neschopná povedať čo i len slovo. „Čo to je?“ Vykoktala som zo seba po chvíli, no hlas mi preskakoval ešte stále. Neverili by ste, čo všetko vo vás dokáže vyvolať tak malá vecička. Na Louisovej tvári sa zračilo zúfalstvo, no ja som ešte stále nevydala zo seba hláska. Chcela som ho ubezpečiť, či upokojiť, no nemohla som. Nedokázala som to. Kovový kľúč pokojne ležiaci v krabičke mi doslova vyrazil dych. Zatiaľ čo on si pokojne ležal, ja som až tak pokojná nebola. „Od čoho je ten kľúč?“ Opýtala som sa vážnym hlasom po chvíli. Všetka radosť a veselosť akoby jedným razom zmizla a vystriedala ju vážnosť. Preboha! Veď som musela byť vážna! V tej krabičke leží kľúč! Žiadny šperk, ktorý by mi zdobil krk, ale KĽÚČ!

„Od bytu.“ Povedal Louis bez pozretia sa na moju tvár a sucho preglgol. „Od akého bytu?!“ Snažila som sa kontrolovať tón hlasu, no nedarilo sa mi to. „Nekrič na mňa!“ Teraz pre zmenu skričal on a prudko sa posadil do kresla. Silno som sa nadýchla a vzápätí aj vydýchla. Pozrela som sa do zeme, následne na Louisa. „No tak, prepáč. Nechcela som kričať.“ Ospravedlnila som sa mu za moje prehnané chovanie. Pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. „Chcel som ti urobiť radosť, že ti kúpim byt. Nebudeš už musieť prespávať doma, keď ťa bude Braeden znova biť..“ Odmlčal sa.

 Viete čo?.. Niekedy mi to chýba.. Chýba mi ten Harryho chlapský postoj..To ako sa o mňa staral. Keď chcel ísť zbiť Braedena za to, čo všetko mi robí. Bolo mu jedno, ako by ho Braeden doriadil, ale chcel ma chrániť. . . Ja viem, aj Louis chce. Ale tým, že mi kúpi byt sa nič nevyrieši. Napokon, byt, od ktorého kľúče mu ihneď vrátim.

„Louis to nemôžem prijať.“ Kľúč som položila na drevený stolík pred ním. „Prečo by si nemohla?“ Posunul ho bližšie ku mne. „Proste nie.“ Posunula som ho späť. „Ale ja chcem, aby si si ho zobrala.“ Stále presúval kľúč ku mne, aj keď dobre vedel, že ja budem robiť to isté. „Nie Louis.“
Dnešný deň sa nezaobišiel bez hádok pre ten kľúč. Na Vianočnej večeri sme sa snažili nehádať sa a chovať normálne, ale myslím, že každý rozpoznal, že všetko nie je v poriadku. Nechápem, ako je možné, že kvôli tomu hlúpemu kľúču sme sa začali hádať aj pre iné veci. Takmer všetko čo nám na tom druhom vadilo sa teraz dostalo na povrch a ja som nevedela, či sa s Louisom nerozídeme. Uvedomila som si, že je toľko vecí, ktoré mi na ňom vadia. Toľko.. A pred tým som si to vôbec neuvedomovala.

Zvyšok dní v Doncasteri sme sa s Louisom stále hádali. A dokonca už aj pred ostatnými. Už sa nedalo zakrývať, ako veľmi sme sa v toto obdobie nenávideli. Na ceste domov bolo v aute úplne ticho. Nepadlo medzi nami ani jediné slovo.

„Ideš ku mne?“ Opýtal sa Louis znechutene, keď sme zastali pred jeho domom. Vedela som, že to povedal len zo slušnosti a zdvorilosti a nie preto, že chcel, aby som išla. „Nie.“ Odpovedala som rázne. Len pomykal plecami, vybral mi z auta kufre a doniesol ešte nejaké moje veci, čo zostali pri ňom. Stále sa tváril pohŕdavo a nahnevano.. „Je koniec?“ Opýtala som sa so slzami v očiach, ktoré som sa tak veľmi snažila skrývať. Áno, pohádali sme sa veľmi, ale preto sa rozchádzať nemusíme.. Alebo? „Koniec čoho? Medzi nami dvomi dačo bolo?“ Rozprával sa so mnou odporne, až sa smial. „Nie.“ Povedala som so zvesenou hlavou. „Nebolo..“