Paríž, mesto lásky.

Ahojte:) Len aby ste vedeli, túto jednodielovku som pridávala aj na stránku Harry Styles (Slovakia). Nič nekopírujem.

Pre tých čo čítajú TSYOM, naozaj prepáčte, že som už dávno nepridala ďalšiu časť, musela som sa učiť, opravovať známky, ku koncu sa mi pridali ešte aj rodinné problémy, čiže dúfam, že ma chápete :( vaša Andie.

Paríž, mesto lásky.

V hlave má toľko rozmazaných spomienok. No jednu si pamätá až príliš dobre. Deň, keď ho stretla.

Kráčala plnou ulicou Paríža. Nevidela si pod nohy, nevidela navôkol. Iba dopredu. Hľadela na cestu pred sebou a rozmýšľala nad hlúposťami ako obvikle. Dnešný deň sa jej nezdal ničím zaujímavý, či výrazný. Nevšímala si okolitý svet. Krásy, ktoré sa denno denne objavovali v jej živote, no ona ich vždy prehliadala. „Aauu!“ Odrazu zakričala. Tmavovlasý chlapec s tmavšou pleťou a čokoládovo hnedými očami jej stupil na nohu. Bol rovnaký ako ona. Život mal neusporiadaný, nevšímal si, čo mu ponúka. Ale ten okamih naveky všetko zmenil. „Prepáč, prepáč.“ Ospravedlňoval sa, zatiaľ čo ona sa snažila vyzuť si topánku. V dave kráčajúcich ľudí to bolo naozaj obtiažne a tak ju potiahol za rukáv jej modrého saka na kraj ulice. Oprela sa o stenu kaviarne Starbucks. Pridržiaval ju rukou a ona si kontrolovala boľavú nohu. „Sorry, naozaj sorry, ja som nechcel.“ Ešte stále sa jej ospravedlňoval. Naozaj nechcel. V húfe ľudí ju prehliadol. Jej malé telíčko prúdiace tokom ľudí, by si všimol len málokto. Naspäť si obula svoju balerínku a pozrela sa naňho. „Ja ťa tuším poznám.“ Povedala, keď zistila, kto jej práve stupil na nohu. Zasmial sa a ju to očarilo. „Zayn.“ Podal jej ruku a na tvári mu svietil úprimný úsmev, ktorý mu spôsobila ona. „Riley.“ Podala mu ruku a pri jeho dotyku zmeravela. Zapozeral sa do jej sýto hnedých očí a strácal sa. „Pozývam ťa.“ Otriasol sa po chvíli a pozval ju do Starbucks. Usmiala sa, pozvanie prijala. Zobrali si kávu, šli si sadnúť na lavičku neďaleko Eiffelovky. Zoznamovali sa, smiali. Teraz existovali len oni dvaja. Žiadna práca, žiadne starosti, ktorých mali obaja tak veľa. Bol to deň, ktorý toľko zmenil. Obidvaja naň do dnes spomínajú. Prešlo už veľa času, no spolu zažívali najkrajšie momenty ich života. Oboch to raní. Raní ich, že už nie su spolu. Že už nevidia svoje úsmevy, ktoré si voľakedy vyčarovali na tvárach. Obidvom chýba ten druhý, no cez to už k sebe nevedia nájsť žiadnu cestu. Boli ako puzzle. Dokonale do seba zapadali. Avšak prešlo pár rokov a oni sa stretávajú znovu. Znovu za rovnakých podmienok, na rovnakých miestach. V Paríži, meste lásky, ako to všetci nazývajú. Oni dvaja toto pomenovanie nepreferovali. Pre nich to bol vždy len Paríž, mesto, kde sa prvý krát stretli. Je ich stretnutie náhoda? Nemyslím si. Znovu jej učarovali jeho nádherné hnedé oči, ktoré boli tak podobné tým jej. Jeho zaujal jej úsmev, ktorý na nej miloval zo všetkého najviac. Spoločne sa vybrali na Eiffelovku, ktorú pred pár rokmi sledovali z takmer každého zákutia Paríža. Výťahom sa vyviezli až hore. Boli tam len oni. Nikto iný, iba oni dvaja, prázdno hľadiac na mesto. Najprv nehovorili, ešte stále ohúrení z ich stretnutia. Potom sa na seba pozreli, obidvaja naraz otvorili ústa a rozrozprávali sa. „Ak by si ma niekedy znovu opustil, nájdeme sa tu.“ Povedala, keď ju silno objímal. V jeho tesnom objatí sa cítila bezpečne ako kedysi. Z jeho úst za vydral zvuk podobný smiechu, či povzdychnutiu. „Ale my už spolu zostaneme navždy.“ Pobozkal ju na kučeravé hnedé vlasy a silnejšie stisol. Z oka jej padla slza a skotúľala sa dole jeho čiernym tričkom s potlačou. Vydýchla si. „Navždy spolu.“ Povedal a pri srdci ho znovu zahrialo. „Sľubujem.“ Pohladil ju. Budú už teraz veriť v pomenovanie Paríž, mesto lásky? Čaro, ktoré prúdilo týmto mestom ich spojilo znovu. Ani na zázraky neverili. Budú už teraz? Či hej, či nie, svoj sľub splnil. Zostali navždy spolu.