Stay - 1.Časť ∞

Ahojte! :) Máte tu prvú časť Stay, :) priznám sa, že aj ja ju idem čítať až teraz :3 Teším sa ako malé dieťa na cukríky :3 takže už vás nejdem zdržiavať mojimi kecami :) Spolu s Alex/autorkou dúfame, že sa vám bude páčiť :3 Komentáre! Komentáre! Komentáre!

Asi by ma mali vyhlásiť za najväčšieho profesionála na svete. Teda aspoň v kupovaní darčekov. Každý rok si poviem že darčeky budem kupovať minimálne dva mesiace dopredu a potom to dopadne tak ako dnes. Je deň pred Silvestrom a teda aj pred Amynými narodeninami a ja pre ňu ešte nič nemám. V noci som kvôli tomu ani poriadne nespal. Vstal som asi o siedmej a čo najrýchlejšie vypadol z domu do obchodov. Dlho som nič nemohol nájsť. Ako posledné na napadlo zájsť aj do Amyiného obľúbeného obchodu- Forever 21. Vždy tam mali milé predavačky s dobrým vkusom ktoré mi vedeli poradiť. Nechápem že ma nenapadlo ísť tam hneď. Ako som si myslel. Prehrabával som sa regálmi len pár minút a už pri mne stálo nižšie dievča tipujem v mojom veku možno trochu mladšie.

„Pomôžem vám/ti nejako?“ trochu zazmätkovala.

„Hľadám darček pre svoju priateľku. Potreboval by som poradiť.“

„Jasné, to nie je problém.“

Usmiala sa na mňa. Vytiahla pár svetríkov, tričiek a aj nejaké šperky. Až teraz som si ju bližšie všimol. Mala neuveriteľne nádherné oči. Modré miešané so zelenou. Na chvíľu som sa v nich stratil a snažil sa niečo o nej z tých očí vyčítať. Vyzerali také smutné a zároveň veselé,šťastné a pokojné. Úplne ma to vyviedlo z miery.

„Haló si ešte tu?“ zasmiala sa a zamávala mi rukou pred očami.

„Jasné. Prepáč. Čo si sa pýtala?“

„Akú má Amy veľkosť?“

„Tuším že S. Počkať ako vieš že sa volá Amy?“

„No pokiaľ si si nevšimol, píšu to všetky noviny.“

Znovu sa zasmiala. Má taký rozkošný smiech a nádherný úsmev. Na čo myslíš Horan? Máš doma priateľku ktorú ľúbiš. Ale ak ju ľúbim ako to že práve rozmýšľam nad inou? Je pravdou že medz mnou a Amy to už ani zďaleka nie je to čo predtým ale aj tak nemám pocit že by sme sa museli rozísť.

„Aha, jasné. Prepáč.“

„Takže ktorý? Modrý alebo béžový?“ ukázala mi dva svetríky.

„Modrý.“

„Aj by som ti ho poradila. Modrá je moja obľúbená farba.“ znovu ten úsmev.

„Aj moja. Keď už som tu nevedela by si mi poradiť nejakú košeľu?“

„Jasné.“

Odbehla niekam preč. Ja som blázon. Ani neviem čo hovorím. Prečo som jej povedal aby mi pomohla s výberom košele? Už na tom asi nič nezmením ale do budúcna by som mal asi aj premýšľať čo poviem.

„Môže byť táto ?“

„Áno, vyzerá super.“ prehliadol som si košeľu. Naozaj sa mi páčila.

„A nevyskúšaš si ju?“

„Už idem.“

Vliezol som do kabínky. Teraz by som si mohlo premyslieť čo idem robiť. Vyskúšam si košeľu a aj keď mi nesadne radšej odídem. Za závesom som počul nejaký mužský hlas. Znel dosť nahnevane.

„Konečne som ťa tu stihol.“

„Kyle? Čo tu robíš? Povedala som ti minule aby si za mnou viac nechodil. A pusti ma!“ počul som jej hlas. Až teraz som si uvedomil že ani neviem ako sa volá.

„Ale hádam si si nemyslela že ťa len tak nechám. My dvaja sme ešte neskončili. Myslíš si že keď si povieš že odchádzaš a viac ma nechceš vidieť tak ja budem robiť čo ty chceš?“

„A ty si myslíš že ja budem robiť čo chceš ty? Daj mi pokoj!“

Rozhodol som sa že je na čase zasiahnuť aby sa tam niečo nestalo. Priznám sa že som sa aj trochu bál. Nemohol som vedieť ako ten chalan vyzerá. Mohol byť o hlavu vyšší a nabúchaný ako SBSkar. Našťastie bol tak vysoký ako ja, no možno trochu svalnatejší.

„Nepočul si? Máš jej dať pokoj!

„A ty si kto? Čo sa sem pletieš ?!“strčil do mňa.

„Neradil by som ti toto robiť. Už len za toto by som ťa mohol dostať sedieť na dosť dlho. Je od teba dosť úbohé že sa jej tu vyhrážaš keď vidíš že je slabšia. Mimochodom pri tom kto som, som jej nový priateľ.“ chytil som ju okolo pása. Vedel som že ju to prekvapilo ale veľmi na výber nemala. Teraz nám obom len zostávalo dúfať aby sa nič nepýtal lebo som netušil ani len ako sa volá.

„Takže ty takto. Beháš si z jednej postele do druhej. Ty malá...“

„Ani nepokračuj!“ zastavil som ho.

„Veď sa pri ňom nebudeš držať navždy.“

Kyle ako ho nazvala s nasratým výrazom odišiel z obchodu. Objala ma a rozplakala sa mi na ramene. Snažil som sa ju upokojiť.

„Prepáč že ti tu revem. Ďakujem pekne Niall. Ani netušíš ako som ti zaviazaná.“

„To je v poriadku. Spravil by to každý. No možno okrem neho. Prepáč ale budem musieť ísť. Dúfam že sa ešte niekedy stretneme.“

„Ešte raz ďakujem. Tú košeľu ber ako darček.“

„To nemôžem.“

„Ale ja chcem. Prosím.“ pozerala na mňa tými krásnymi očami so slzami.

„Tak dobre ale nabudúce platím ja.“

„Ak nabudúce bude.“

Posledný krát som sa na ňu pozrel a so zvláštnym pocitom opustil obchod.

                                                           

                                        

                                                                                                                                                    Nialler ♡