11. Časť - The Secrets Of Your Moves ☺

Ahojte! :) Tak dnes je tá časť akási oničom, ale nebojte sa! Nabudúce už bude lepšia, teraz som tam len veľmi nemala čo dať. A veľmi mi nemyslí xD :) Číta to ešte niekto? (:

11.Časť

Ráno som sa zobudila v prázdnom byte. Naraňajkovala som sa a bohužiaľ som sa hneď musela pustiť do učenia. Čím rýchlejšie to budem mať za sebou, tým lepšie. Zajtra je pondelok a píšeme tri písomky. Angličtina, Dejepis a Chémia. Mám čo robiť, aby som sa to všetko naučila. A keďže o 12:00 príde ku mne Harry, vsadím sa, že ma bude zabávať a potom sa už nenaučím nič. Nevravím, že to chcem dať na 1, hlavne nechcem dostať 5 alebo 4 ako minule.. Išlo mi to do hlavy dosť ťažko a čas išiel ďalej a ďalej. Ani som si neuvedomila ako a bolo 11:30. Ja som bola ešte v pyžame, nenalíčená, neosprchovaná a strapatá. Super, to nestíham do 12tej. Hovorím si v hlave. Čo najrýchlejšie som sa osprchovala a učesala. Obliekla som si len legíny a košeľu. Je niečo pred dvanástou a tak som si aspoň dala make-up a špirálu. Harry bol čo nevidieť už pred vchodom. Otvorila som mu vchod a zároveň aj dvere do bytu. Zbehla som ešte do kuchyne a z chladničky som zobrala dve sklenené fľašky Coca-Coly. Harry zaklopal na dvere a potom vošiel dnu. „Ahoj.“ Pozdravili sme sa a objali. „Sadni si.“ Povedala som milo a ukázala na gauč. Posadil sa a začal si prezerať moju učebnicu z Chémie. „Ty kokos, som rád, že tieto veci sa učiť nemusím“ Povedal, zatiaľ čo som ja bola v izbe a robila si cop. „Veľmi ma nepovzbudzuješ.“ Povedala som, keď som si prisadla k nemu na gauč. „Prepáč.“ Zasmial sa. Možno pol hodinu ma nechal učiť sa a potom sa ma po každých 10 minútach pýtal, či toho mám ešte veľa. „Harry!“ Povedala som, keď už sa ma to pýtal asi 7 krát. „Sorry, ale keď ja sa nudím..“ „Ale ja sa to musím naučiť! Povedala som ti, že sa budem musieť učiť.“ Povedala som trochu nasrato. „Ja viem.“ Harry si sadol na roh gauča a hral sa na “urazeného“. „Som naučená.“ povedala som po pol hodine, aj keď som naučená nebola. Nemohla som sa dlhšie pozerať na ten Harryho otrávený ksicht. „Som hladný.“ Povedal bez toho, aby sa na mňa čo i len pozrel. Jeho tón hlasu bol ešte stále unudený a otrávený. Hodila som doň ho vankúš. Odrazil sa mu od hlavy a padol priamo na zem. Začala som sa strašne smiať a čakala som, kedy to on hodí do mňa, no on si ten vankúš položil na nohy. Chytil ho tak, že som sa k nemu nevedela dostať. „No tak! Pusti to!“ Kričím naňho a smejem sa. Pokrútil hlavou. Na tvári mu pretrvával neutrálny výraz. Pošteklila som ho na bruchu, no s ním to ani len nehlo. Uštipla som ho na ruke, na líci a stále nič. Neostávalo mi nič iné, len zahryznúť sa mu do ruky a tak som to aj spravila. Konečne ten vankúš pustil. „Ááááu!“ Skričal. Začala som sa znovu smiať. „Tak toto nie.“ Povedal a ja som aj s mojim vybojovaným vankúšom začala utekať do kuchyne. Ani neviem prečo práve tam, proste som len utekala a otáčala hlavu za bežiacim Harrym. Keď už nebola cesta kam inam by som ušla, zabehla som si do kúpeľne a tak sa zamkla. Jo! Dostala som ho! „Otvor tie dvere!“ Kričal a popri tom sa smial. „Ani ma nenapadne.“ Povedala som. „No tak! Otvor ich!“ Stále som neotvárala, no keď mi to povedal asi piaty krát, otvorila som. „Ja som vedel, že otvoríš.“ Začal sa smiať, chytil ma za predlaktia a zatlačil ma do kúta k vani. Chytila som sprchu a odrazu mal celé tričko mokré. „Musíš uznať, že furt vyhrávam!“ Už som sa od smiechu dobreže nie váľala po zemi. „No dobre, tak uznávam, mier?“ Opýtal sa a nastavil ruky na objatie. „No to určite, keď si celý morký.“ Pozrela som sa na ňho. Či som chcela, či nie, skončila som v Harryho objatí. „Mohol by som ti niečo ukázať?“ Opýtal sa ma Harry, keď už sme obidvaja sedeli na gauči. On s mokrým tričkom a ja tiež. „Samozrejme, že môžeš.“ Postavil sa a zo svojej koženej tašky cez plece vytiahol nejaký papier. Podal mi ho. Bol tam text. Keď som uvidela názov Mysterious, došlo mi, že to pravdepodobne bude pesnička. Bolo to naozaj nádherné. Začítala som sa do toho a predstavovala si ako to Harry spieva. „Je to skvelé.“ Povedala som s obdivom a podávala Harrymu papier. „Naozaj?“ opýtal sa s nádejou. „Naozaj.“ Usmiala som sa. „Nechaj si to, ak chceš. Mám doma kópiu.“ Usmial sa. „S radosťou.“ Povedala som a pesničku som si zaniesla do svojej izby. „Bál som sa ti to ukázať.“ Povedal. „Prečo? Nemal si sa čoho báť.“ Usmiala som sa. „Doma mám toho viac.“ Odpovedal. „Raz mi to ukážeš, čo ty na to?“ „Iba niektoré. Niektoré sú také.. No .. Ako to správne nazvať... Trápne.“ Povedal a zasmial sa. Pokrútila som hlavou. „Určite nie su.“ Zvyšok dňa sme s Harrym pozerali filmy, najedli sme sa a okolo 19tej sa rozlúčili.