The Secrets Of Your Moves - Časť 4.

Máte novú časť :) Komentáre potešia, kritiku berem..:)

4.

Práve je ráno. Som trochu nervózna, pretože o 15 minút sa mám stretnúť s Harrym. Rýchlo som sa ešte naraňajkovala a vyrazila som pred vchod. Nechcela som, aby znovu na mňa čakal. Nanešťastie poriadne prší. Avšak to je tu celkom bežné. Von je celkom chaldno, aj keď mám na sebe oblečený slino modrý kabátik a okolo krku prehodený šedý šál, ktorý ladí s topánkami. Po chvíli som si uvedomila, že Harry mešká. Pomyslela som si, že možno zabudol. Možno mu do plánu prišlo niečo iné. A vlastne to by mi zahralo do kariet.. Ani zďaleka neviem popísať to, ako veľmi do tej školy s ním ísť nechcem. Prišla mi Sms od Harryho. Prosím počkaj ešte 5 minút. Prídem na aute. Schovala som sa pod striešku nad dverami, aby na mňa nepršalo a počkala som na Harryho. Bol presný ako hodinky. Dodržal slovo, že príde o 5 minút. Prisadla som si do auta k nemu. Je príjemne vyhriate. „Ahoj.“ Pozdravil sa mi Harry. Odzdravila som sa mu a po väčšine cesty bolo v aute ticho, ktoré prerúšal len slabý šum rádia. „Počkaj.“ Zastavil ma Harry, keď auto zastalo na parkovisku pri škole. Harry vystúpil z auta, rozprestrel dážnik a otvoril mi dvere. Usmiala som sa na ňho a vystúpila som. Ruku som zakliesnila do tej jeho a kráčame spolu pod jedným dážnikom. Pozrela som sa na hodinky, ktoré som mala na ruke. „Ešte máme čas Harry.“ Do začiatku prvej hodiny mi ostávalo ešte 20 minút. Pred vchodom do areálu školy si Harry nasadil slnečné okuliare, dal si čiapku a nejaký hnedý šál. Začudovane som sa naňho pozerala. Zasmiala som sa, pretože vyzeral naozaj smiešne. „Si v pohode?“ Nemohla som si odpustiť poznámku. „Robím to pre moje a aj tvoje dobro. Ver mi.“ Povedal úplne vážnym hlasom. Sedeli sme v hlavnej hale školy. Nikto si nás ani len nevšimol. „Koľko máš dnes hodín?“ opýtal sa ma. „Osem.“ Odvetila som. Stredy bývajú zo všetkých dní asi najťažšie. Tesne pred začiatkom hodiny ma bol Harry odprevadiť pred triedu. Povedal, že ma počká na lavičke pred triedou. Prvú hodinu sme mali fyziku. Profesorka dnes vyzerala dosť nasrato a značne nám to všetkým dávala najavo. Nevedela som sa dočkať, kedy táto sprostá a navyše nudná hodina skončí. Trvala snáď celú večnosť. Keď som vychádzala z triedy, Harry mi zamával. Prišla som k nemu a spoločne sme vyrazili do druhej budovy školy. Nasledujú dve hodiny angličtiny, potom francúzština, matematika, biológia, geografia a dejepis. Po tretej hodine sme mali tridsať-minútovú prestávku. Vychádzam z dverí a zrazu ma niečo prinúti otočiť sa. Bola to Jasperova ruka na mojom zadku. Ak sa pýtate, kto je Jasper, je to ten chalan s takmer čiernymi vlasmi, blond melírom v nich a nagélovanou ofinkou. Jeden zo známych futbalistov. Možno som reagovala prehnane, no dala som mu facku. Aj keď, myslím si, že on si ju naozaj zaslúžil. „Čo robíš?!“ Zakričala som. „To čo ti asi nikdy žiadny chlapec nerobil. Chytám ťa za zadok.“

Pohľad Harry:

Ráno som vstal trochu neskôr ako som mal a tak som sa dosť bál, že nestihnem. Louis mi spravil raňajky. Mám šťastie, že mám tak super kamarátov. Dnes som spal v našom spoločnom dome. Som tu často. Napísal som Chelsea Sms, že budem 5 minút meškať a že po ňu prídem autom. Rýchlo som sadol do auta a naštartoval. Išiel som pomerne rýchlo, pretože som nechcel meškať ešte viac. „Ahoj.“ Pozdravil som sa Chelsea keď nastúpila do auta. Dnes vyzerá nádherne. V aute bolo celú cestu ticho. Snažil som sa niečo povedať, no v hrdle sa mi to zaseklo a zostalo to tam. Ako pravý gentleman som jej otvoril dvere, keď sme zastavili na mieste. Musel som si dať na seba šál, čiapku a čierne slnečné okuliare. Ľudia ma nemohli spoznať. Chelsea sa chvíľu môjmu terajšiemu výzoru smiala, no nevadilo mi to. Mám rád jej smiech. Keďže sme mali ešte veľa času, sedeli sme v “hlavnej hale školy“. Teda aspoň ona to tak nazvala. Rozprávali sme sa. Ani som sa nenazdal a musela ísť na prvú hodinu. Odprevadil som ju až pred triedu a potom som si sadol na lavičku. Asi 10 minút som tam len tak sedel a premýšľal. Občas som počul výkriky profesorky z Chelseainej triedy. Väčšinou vykrikovala dookola dve mená. A to Jasper a Caleb. Zvyšok hodiny som trávil na svojom mobile. Prebehlo to celkom rýchlo. Keď zazvonilo na koniec hodiny, rýchlo som odložil mobil do vrecka na rifliach a sledoval som dvere. Zamával som Chelsea. Znovu sa na mňa usmiala tým nádherným úsmevom, ktorý ma doslova hypnotizoval. Bolo v ňom toľko lásky ale aj utrpenia zároveň. Každý jeden pohyb, ktorý robila, ukazoval aká je zraniteľná. A to je jeden z dôvodov prečo som tu. Chelsea mi oznámila, že medzi druhou a treťou hodinou prestávku nemajú a tak mi nezostávalo nič iné, ako čakať. Chvíľu som bol dolu v kaviarni. Potom som volal chalanom a pýtal sa ich aký majú deň. Koncom tretej hodiny si ku mne do kaviarne prisadlo jedno dievča. „Ahoj volám sa Jenny.“ Predstavilo sa mi. Divil som sa, prečo sa so mnou rozpráva, keďže som dnes väčšinu ľudí svojim výzorom odpudzoval. „Som Josh.“ Povedal som rýchlo a hlavne iným hlasom, aby ma nespoznala. Nesnažil som sa s ňou nadviazať konverzáciu. Pozrel som sa na hodiny a uvidel som, že ešte jednu minútu a Chelsea končí hodina. „Prepáč, ale musím ísť.“ Vyhovoril som sa rýchlo. „Nie, prosím ťa ešte nechoď.“ Ozvala sa zrazu. „Ale ja musím.“ V tom ma chytila za ruku a začala ma prosiť, aby som ostal. Nerád to hovorím, ale začala ma baliť. Čo je horšie, nechcela ma pustiť ani keď zazvonilo. Asi 5 minút po tom som sa už vytrhol z jej silného zovretia a bežal som pred triedu, v ktorej mala byť Chelsea. Uvidel som ju, ako sedí na lavičke. Presne na mieste kde som sedel ja. Neprítomne sa pozerá do zeme. „Prepáč.“ Pomaly som podišiel k nej. „Za čo sa ospravedlňuješ?“ „Za to, že som tu nebol.“ Našťastie tento deň prebehol rýchlo a ani som sa nenazdal a nasadali sme do auta.

Pohľad Chelsea:

Nasadali sme do auta a ja som počula ako na mňa niekto kričí. „Zabudla si si v triede toto!“ Zakričal na mňa Jasper a vo vzduchu zamával zošitom a učebnicou dejepisu. Mala som chuť nechať mu ich, no nemohla som. Pozrela som sa na Harryho a išla som za Jasperom. Stojí pri mramorovom múriku aj s jeho skupinkou futbalistov. Cestou k nim mi zapípal mobil. Bola to Sms od Harryho. Potrebuješ pomoc? Otočila som sa smerom k Harryho čiernemu Range Roverovi a usmiala som sa na Harryho. Nie ..naznačila som mu perami. Podišla som k Jasperovi. „Daj mi to.“ Povedala som. Jasper si sadol na múrik a zákerne sa na mňa usmial. „A čo takto poprosiť, alebo poďakovať.“ Povedal a chytil ma za pás. Prisunul si ma bližšie k sebe. „Nechaj ma.“ Povedala som po tichu, no vážne a výrazne. „Alebo?“ opýtal sa a sarkasticky sa zasmial. Otočila som sa k autu. Harry v momente vystúpil z auta a smeroval ku nám. Oh nie. Celý deň som tomu predchádzala a teraz... „Jasper daj mi ten zošit. Prosím.“ Povedala som. Srdce mi bilo čoraz rýchlejšie. Jasper sa len zasmial. V tom prišiel ku nám Harry. „Harry choď preč.“ Povedala som. Jasper sa znovu zasmial. „Počuješ Harry? Máš ísť preč. My si vybavíme to čo máme spolu.“ Prstom ukázal na mňa a seba. „Myslím, že nemáte čo vybavovať.“ Povedal Harry a z múrika zobral môj zošit aj s učebnicou. Svoje prsty preplietol s mojimi. „Možno pre tento krát spolu nemáme čo riešiť.“ Povedal Jasper a konečne ma pustil. Kráčame preč. Harry ma ešte stále drží za ruku. Otočil sa ešte raz za Jasperom a ukázal mu prostredný prst. Cítila som sa hrozne. Odrazu Harry riešil môj problém s Jasperom a aj na ňom som videla, že sa ledva ovládol, aby mu nevrazil. A Jasper.. Ten sa možno udržal pre tento krát, no jedno mi bolo jasné...Nabudúce sa už neudrží..