The Secrets Of Your Moves - 32.časť

Hello :) Takže, nová časť, po celkom dlhom čase. Dúfam, že sa bude páčiť. Komentáre veľmi veľmi veľmi potešia. Dodajú silu do písania a ak chcete novú časť čo najrýchlejšie, posnažte sa o čo najväčšie množstvo ich. :) Aj keď očakávam maximálne dva, never lose hope :) Ak chcete, pustite si k čítaniu toto -> http://www.youtube.com/watch?v=RGLh138m7sA , veľmi sa to hodí. Ja som dokonca chvíľu aj plakala :') ďakujem :) -Andie

32.časť

Harry:
Vystúpil som a postavil sa pred dvere s ceduľkou Family Breen. Silno som sa nadýchol a zaklopal na dvere... Čakal som, kým mi niekto otvorí. Započul som kroky a dúfal, že to bude Chelsea. Jediný človek, ktorého som v tomto momente chcel konečne vidieť. „Áno?“ Otvorila dvere asi 35 až 40 ročná žena s čiernymi vlnitými vlasmi, dĺžkovo asi po plecia. V jej tvári som uvidel črty Chelseainej tvári. Dokonca mali podobné oči. „Je-je Chels doma?“ Opýtal som sa koktavo, keď som si uvedomil, že si ju prezerám od hlavy po päty. „Nie nie je zlatko.“ Usmiala sa na mňa. Mal som chuť rozplakať sa. Možno vám to príde celkom vtipné, no moja duša a srdce sa akoby v momente zlomilo. „Kde je?“ Šepkal som, pretože duša, ani srdce nebolo to jediné, čo sa mi prelomilo. „Išla na hrob svojho otca.“ Vravela a v jej očiach som uvidel slzy. Zo začiatku vyzerala ako silná žena, dokonca mi prišla celkom povrchná a namyslená, no teraz som videl, že to bola len obálka toho, čo má vnútri. „A viete mi povedať, kde to je?“ Prosil som. „Prepáč zlatko, už musím ísť, pečiem koláčiky.“ Povedala, keď zapípala rúra a v momente zavrela dvere. Čelom som sa oprel o stenu a nevedel čo robiť. Vybral som sa na najbližší cintorín a dúfal v najlepšie. Auto som nechal pred panelákom a začal utekať. Musel som ju vidieť, musel som vedieť, či jej nič nie je. Bežal som asi 10 minút a konečne som bol na mieste. Asi pol hodinu som blúdil po cintoríne a hľadal ju, no stále nič. Uvidel som jednu starú pani a tak som sa rozhodol spýtať sa jej, či ju tu náhodou niekde nevidela. „Áno, myslím, že išla tade.“ Ukázala mi smerom hore. „Ďakujem veľmi pekne a ešte raz sa ospravedlňujem za rušenie.“ Vyšiel som hore chodníkom a uvidel ju. Chcel som na ňu zakričať, no vedel som, že by to bolo nevhodné a tak som sa len čo najrýchlejšie premiestnil za ňou. Sedela na malej drevenej lavičke a snehové vločky dopadali na jej tmavo modrý kabát a krásne blond vlasy. Po tichu som prišiel ku nej a kľakol si vedľa lavičky. Otočila sa ku mne. Bola prekvapená. „Harry..“ Šepkala. V jej očiach som videl slzy a nevedel, či ich spravil môj príchod, alebo plakala už aj pred tým. Posunula sa na lavičke a ja som si sadol ku nej. Obaja sme hľadeli na hrob jej otca a všade prevládalo ticho. Nevydržal som to dlho. Silno som pritisol jej telo k môjmu. Jej ruky sa dotkli môjho chrbtu a hlava spadla na moje plece. Zavrel som oči a slabo vydýchol.

Chelsea:

Neverila som vlastným očiam, že bol tu .. Že ma objímal práve, keď som to potrebovala najviac. Ten nátlak som v sebe neudržala a rozplakala sa mu na ramene. Moje slzy stekali dolu jeho zasneženým kabátom. Telo mi triaslo od zimy, no takisto aj od môjho hysterického plaču. Harry ma hladkal po vlasoch a silnejšie sa tisol ku mne, no nepomáhalo to. „Nejdeme ku mne?“ Navrhol s obavami v hlase. Ja som len s plačom prikývla a Harry ma zdvihol na ruky. „Viem zájsť aj po vlastných.“ Povedala som a mierne sa zasmiala. „Nemyslím.“ Kráčal ďalej. Dala som si ruky okolo jeho krku a nechala sa niesť. Mali sme šťastie, že ulica po ktorej sme práve išli, nebola jednou z najnavštevovanejších v Londýne. Avšak teraz bolo ľudí všade veľa. Je Silvester. Všetci sú von a oslavujú. Prišli sme k Harryho autu a on ma položil na miesto spolu-sediaceho. Nastúpil tiež a naštartoval. Cestou som sa ho opýtala „Nebude ti vadiť, ak nás spolu uvidia paparazzi?“ Zasmial sa. „To by som sa mal skôr ja pýtať teba.“ Povedal, no o chvíľu hneď dodal. „A k tomu, všetci sú na novoročnej párty Robbieho Williamsa.“ Keď sme konečne dorazili do Harryho domu, zaparkoval a otvoril mi dvere, aby som mohla vystúpiť. „Ďakujem.“ Len sa usmial. Harryho dom vyzeral presne ako naposledy. Posadila som sa na gauč, Harry nám obom doniesol čaj. Podal mi ho. „Ďakujem.“ Znovu som sa poďakovala a usmiala. Prisadol si ku mne, no na opačný kraj gauča. Čaj položil na stôl a zapozeral sa mi do očí. „Čo sa stalo?“ Opýtal sa a ja som nechápala jeho otázke. „Čo? Kedy? Čo by sa malo stať?..“ Pokrútil hlavou nad mojou hlúposťou. „S tým kreténom.“ Silno vydýchol. „Nevolaj ho tak...“ Povedala som a v miestnosti zostalo ticho. Ani jeden z nás ho nevedel prelomiť. Moja odpoveď zaskočila Harryho, no najmä mňa. „Chelsea ja ťa fakt nechápem.“ Odrazu povedal Harry a krútil hlavou. „Čomu nechápeš?! Tomu, že nedokážem byť zamilovaná a potom z jedného dňa na druhý s tým prestať?! Alebo to, že nechcem aby si sa s ním kvôli mne pohádal?! Ste najlepší kamaráti preboha! To ja som vám do toho zasiahla! Vsadím sa, že pred tým by si ho nikdy nenazval kretén.“ Harry na mňa civel ako zmyslov zbavený. Pravdepodobne ešte vstrebával všetko čo som povedala. „No tak povedz niečo.“ Tento krát som prelomila to ticho ja. Nevedela som vydržať a čakať, kedy konečne niečo povie. „A čo mám povedať?“ Znovu sa pozrel na mňa a v očiach mal zúfalstvo. „Ja-ja neviem..“ Pozrela som sa smutne do zeme. Naozaj som nevedela, dokonca ani ja by som nevedela čo povedať. „Asi by som mala ísť domov..“ Povedala som. V mojej mysli som dlho premýšľala, či túto vetu poviem, alebo si ju nechám len pre seba a navždy vo mne zostane. No nakoniec vyhrala jedna strana mňa, ktorá tú vetu skrátka povedať musela. „Nie.“ Zrazu povedal jednoznačne. „Čo?“ Žasla som prekvapením a zarazením zároveň. „Vždy som ťa nechával len tak odísť. Vždy.. A neviem prečo som to robil. Vždy som nechával odísť ľudí, ktorých milujem a čakal, že sa vrátia.. Len tak. Ale dnes som nepriletel až z New Yorku preto, aby som bol sám, alebo išiel na tú sprostú novoročnú party u Robbieho.“ Povedal. Nevedela som, čo na to odpovedať a tak som bola ticho. „Ty.. si .. čo?“ Stále som nechápala. Len pomykal plecami a s červeňou v lícach sa pozrel na zem. Vyzeral roztomilo. „To si nemusel.“ Bola som naozaj veľmi rada, že prišiel len kvôli mne. Veľa to pre mňa znamenalo. „Viem, ale chcel som.“ Usmial sa na mňa. Vrhla som sa do jeho objatia. Jeho objatia boli celkom iné ako Louisove. V Harryho objatiach som sa cítila tak nezraniteľná, v bezpečí. Akoby sa ma nič nemohlo dotknúť. Zároveň som sa strácala popri jeho veľkom tele. Ako ihla v kope sena. „No tak povieš mi už konečne čo sa stalo?“ Zasmial sa a pohladil ma po vlasoch. Hlavu som mala opretú o jeho hruď, obidvaja sme si ľahli a začala som rozprávať.