The Secrets Of Your Moves - 31.časť

Hello :) Dúfam, že sa na mňa nehneváte, že táto časť je taká krátka, no chcela som vám konečne pridať novú :/ a nejak mi to nevychádzalo, tak dnes, keď som mala aspoň trochu času, naťukala som ju :) Cez prázdniny naozaj netuším ako budem pridávať story, pretože chodievam vonku, spať ku kamarátkam a podobne :) ale nejak sa posnažím! Sľubujem! :) a na niečo by som už skoro zabudla, HAPPY B-DAY PEZZ! ^^

31.časť (Silvester)

Harryho pohľad:

Zobudil som sa na zvonenie mobilu. Musím povedať, že to sa mi stáva celkom často, furt ma niekto otravuje. No tento raz to ten človek naozaj prehnal! Volať mi o tretej ráno? Každopádne, zodvihol som hovor.

„Čo je ty kretén.“ Ozval som sa ospalo, keď som v telefóne započul Louisov hlas. Zasmial sa.

„Spal si?“ Opýtal sa a ešte stále sa smial.

„Čo iné by som robil o tretej ráno?!“ Pozrel som sa na hodiny.

„Oh, sorry, zabudol som, že nie si v Londýne. Keď vstaneš, zavolaj.“
„Už keď si ma zobudil tak hovor.“ Aj keď nechcene, no vstal som z postele, pretože som ju nechcel zobudiť. Prešiel som do jej útulnej kuchyne a sadol si na barovú stoličku.

„Trochu sme sa pohádali s Chels, trochu viac.“ Hovoril ťažko a mne sa na čele objavili dobre známe vrásky hnevu. Nechal som ho nech pokračuje.

„Prehnala to! Harry nehnevaj sa, ale..“ Nenechal som ho dohovoriť.

„Ak si jej ublížil, tak si ma nepraj ty kretén! Vravel som ti, že sa k nej nemáš približovať!“ Ani on ma nenechal dohovoriť. Očividne vedel, že by som hovoril dlho.

„Harry počkaj! Zastav sa na chvíľu a dýchaj. Tak nám to nevyšlo..no. To sa predsa stáva a..“ Snažil sa mi odôvodniť situáciu, no keď ma niečo napadlo, musel som ho znovu prerušiť.

„Ty si ju nechal samú na Silvestra?!“ Skričal som a už mi bolo jedno, či sa zobudí, alebo nie.

„Tak si s ňou buď ty, ty magor! Všetci dávno vieme, že ju chceš, tak sa nehraj, že nie!“ Kričal po mne. Nevedel som, či kričať, alebo plakať. Louis po mne nikdy nekričal.. Nikdy. Chýbalo mi naše priateľstvo, ale s tým už teraz asi nič nenarobím.

„Mám Taylor.“ Precedil som cez zuby. Prisahám, že ak by bol pri mne, rozbil by som mu tú jeho veľavravnú hubu.

„Pff“ Neusúdil som, či to bolo zasmiatie, alebo niečo iné. Správal sa odporne. Ak by bol žena, určite by som si myslel, že má krámy, ale čo si mám myslieť teraz o ňom? Ani sám pán boh nevie.

„Tak tu potom neobviňuj mňa, že som ju nechal tak. Ty si sa na ňu vysral tiež.“ Dodal a ukončil hovor. Louisove slová mi pomaly prechádzali až do stredu srdca a boleli. Pekelne boleli. Vysral som sa na ňu.. Má pravdu.

Chcel som sa vrátiť do postele ku nej, ale zaspať by sa mi nedalo tak či tak, čiže som ostal v kuchyni a spravil si kávu s silnou dávkou kofeínu. Pomaly som ju popíjal a vychutnával si každý dúšok. Premýšľal som nad Chelsea. Tak veľmi som chcel vedieť, čo práve robí, či sa trápi, alebo naopak usmieva. Chcel som ju pohladiť po jej jemnej tvári, chytiť ju za ruku. Vsunúť ju do môjho teplého objatia, zahriať ju. Musel som ju vidieť. Okolo piatej som sa pobalil. Taylor som nechal aspoň lístoček na dverách a čo najtichšie som odišiel. Neustále tvrdo spala. Vôbec sa jej nedivím po tak rušnej noci.
Na letisku som si kúpil jednu voľnú letenku prvej triedy do Londýna. Ak všetko pôjde ako má, budem pri nej okolo 13:00. Rozmýšľal som, či jej zavolám, alebo napíšem sms-ku, ale nechal som to tak. Spravím to, až keď budem doma. Povedal som si.

Let trval dlho, no bol som na to zvyknutý. V lietadle som si aspoň pospal a oddýchol. Vyšiel som z letiskovej haly a objednal si taxík ku mne domov. Šofér neprejavoval žiadny zvýšený záujem, aj keď viezol v aute slávneho Harryho Stylesa. Dokonca si dal hlasnejšie rádio, aby som s ním nekomunikoval. Zaplatil som mu a vystúpil z auta. Zobral som si kufor, z vrecka vytiahol kľúče a vošiel do domu. Položil som ho k dverám a na chvíľu si sadol na gauč. Rozmýšľal som, čo idem robiť. Či zavolať Chelsea, alebo radšej až neskôr.. či ísť za ňou.. Odrazu som bol v ťažkostiach. Rozhodol som sa jej zavolať. V krku sa mi zrazu zjavili neznáme hrče, ktoré som tam mával vždy, keď som bol nervózny. Do ruky som zobral svoj iPhone a vytočil Chelseaine číslo. Ani neviem prečo, ale bol som nervózny tak veľmi, ako už dávno nie. Nedvíhala.. skúšal som volať znovu a znovu, no ona ten telefón nezobrala. Dostal som o ňu strach. Bál som sa, že jej snáď ten hlupák Braeden niečo spravil. Čo najrýchlejšie som sa postavil a nasadol do svojho auta. Mal som namierené k Chelsea domov. Pol hodina cesty sa mi teraz zdala večná. Cez každý semafór som doslova preletel, hoci bola aj červená. Potreboval som sa tam dostať čo najskôr. Keď som konečne zastal pred jej panelákom, zostal som nehybne sedieť na sedadle s kŕčmi v bruchu. Len som zatriasol hlavou a vystúpil z auta. Začalo snežiť. Prišiel som k vchodovým dverám, ktoré boli otvorené. Nastúpil som do výťahu a stlačil deviatku. Vo výťahu som premýšľal o všeličom možnom, čo sa jej mohlo stať. Vystúpil som a postavil sa pred dvere s ceduľkou Family Breen. Silno som sa nadýchol a zaklopal na dvere...