16.časť - The Secrets Of Your Moves! :)))

Hey! :) Takže novú časť sa mi podarilo napísať takto skoro :D :) Dobrá správa je, že mám rozpísanú už aj ďalšiu! A ak bude pod časťou veľa komentov,! ďalšia bude určite skôr!:) Ešte jedna vec :) dúfam, že vám nevadí, že je v tejto tak veľa obrázkov, no najprv som nevedela nájsť ani jeden a zrazu toľko :D.. Tak pekné čítanie a pustite si -> https://www.youtube.com/watch?v=gF14Ox4IW58  

 16. Časť

Keď som prišla domov, Louis spal na gauči. Po tichu som vošla do kuchyne a začala variť. Uvarila som si len špagety a jednu porciu som uvarila aj pre Louisa. Akokoľvek som sa ho snažila nezobudiť, nepodarilo sa mi to. Zazvonil mi mobil a Louis už ostražito sedel na gauči.

„Prepáč, že som ťa zobudila.“ Ospravedlňovala som sa mu a zrušila hovor, aj keď ani nemám poňatia kto mi volal. „Ja, no nechcel som spať, vlastne ani neviem ako sa mi to podarilo.“ Zasmial sa. Usmiala som sa tiež, pretože som bola šťastná, že sa nehneval, že som ho zobudila zo spánku. „Navarila som ti špagety.“ Položila som na stolík pred gaučom tanier špagiet a sadla si k Louisovi.

 „Nechceš ešte niečo piť?“ Rýchlo som dodala. „Nenechám ťa predsa obskakovať ma.“ Pousmial sa a trochu sa začervenal. „A ďakujem.“ Povedal. „Ale prestaň.“ Vstala som a išla zobrať z chladničky Coca-Colu. „Môže byť?“ Opýtala som sa a položila ju k tanieru. „Hej a ešte raz ďakujem.“ Usmial sa. „Dobrú chuť a neďakuj už toľko prosím ťa.“ „Okej.“ Zasmial sa s plnými ústami. Zobrala som si mobil a pozrela si, kto mi volal. Harry.. Pozrela som sa na fotku. „Počkaj chvíľočku, len si idem zavolať.“ Povedala som a usmiala sa na Louisa, ktorý s chuťou do seba “tlačí“ špagety. Len nemotorne prikývol a tak som sa postavila a vošla do svojej izbe telefonovať.

Ja: „Harry? Áno?“ Opýtala som sa po tichšie,.. Z nejakého dôvodu som nechcela, aby to Louis počul. Je to zvláštne.. Vôbec neviem prečo.

Harry : „Ahoj. Zlat....Chelsea.“ Povedal šťastným hlasom a vedela som, že sa pri tom usmieva. Počkať.. On mi chcel povedať zlatko?.. Nebuď naivná, prosím ťa. Prekrikujú sa mi hlasy v hlave.

Ja: „Čo si chcel Haz?“ Opýtala som sa ho už trochu hlasnejšie a tiež celá vysmiata.

Harry: „Či by si zajtra nešla so mnou niekam von, možno pohľadať Louisa.“ Zasmial sa. Najprv som nechápala, no časom mi to došlo.. Už som vedela o čo kráča. Asi ani jeden z nich nevedel, že Louis je u mňa.. teda minimálne Harry. Ale prečo by im to nechcel povedať?..

Ja: „Zajtra sa mama s Braedonom vracajú z dovolenky. Takže zajtra to asi nevíde.. Jedine tak večer by to šlo.“ Povedala som a už len pri pomyslení na to, že zajtra už v tomto byte bude 6 nôh a dve z toho bohužiaľ nebudú Louisove, všetko ma desí..

Harry: „Zajtra ti zavolám, dobre?“ Opýtal sa milo.

Ja: „Okej Harry. Tak zajtra. Ahoj.“

Harry: „Pá.“ Ukončil.

Vošla som do obývačky, kde už Louis sedel opretý na gauči. O špagetách už nebolo ani chýru ani slychu a to ma donútilo zasmiať sa. „Umyjem to?“ Opýtal sa a ukázal na tanier, keď videl ako sa smejem. „Umyje umývačka.“ Povedala som a odniesla riad na stôl do kuchyne. Neskôr to tam vložím. Pomyslela som si. „Chutilo aspoň?“ Opýtala som sa, keď som si prisadla späť k nemu. „Samozrejme, ale musím uznať, že Harry robí lepšie, prepáč.“ Pousmial sa a vtedy ma napadlo, že sa ho opýtam, či vedia ostatný členovia kapely, že je u mňa. „Louis? A chalani vedia, že si tu?“ opýtala som sa. „No...“ Nedokončil, pretože som ho prerušila. „Takže nie.“ Povedala som. „Ako mne to je jedno, len či sa o teba nebudú báť.“ Pozrela som sa mu do očí. „Snáď nebudú. Však dnes už idem domov.“ Pozrel sa smutne a zovrel spolu pery. „To, že dnes odchádzaš neznamená, že už sa nikdy nestretneme.“

 Hovorila som, zatiaľ čo som sa utápala v jeho očiach a pozerala sa na jeho zvodné, sladké pery. 

„No to dúfam.“ Zasmial sa a objal ma. Hlavu si znovu položil na moje plece. Asi sa mu táto poloha páčila. Pousmiala som sa. Celé poobedie sme len sedeli a rozprávali sa. Je to vôbec možné? Pýtala som sa dookola v hlave. Je možné, že sa dokážeme spolu rozprávať kľudne aj celý deň aj celú noc?

„Čo plánujete robiť na Vianoce? Myslím ty a tvoja rodina.“ Ozval sa Louis náhle. „Fuuu, tak to ešte fakt neviem Louis, ale pravdepodobne budeme doma a spravíme si vianočnú večeru. Alebo pôjde mama s Braedonom na dáky výlet. Alebo budú chcieť romantickú večeru a tak ja budem niekde.. Ani neviem kde..“ Povedala som a uprostred vety som sa doslova stratila. Cítila som sa akoby som plávala v strede oceánu, kde nebol nikto iný, len ja a žraloky. Snažila sa uniknúť od všetkých problémov, no tie žraloky/ľudia mi to už ďalej nedovoľovali. Tak veľmi som sa konečne chcela niekomu vyrozprávať, po prvý krát niekomu povedať pravdu.. A ďalej mu už neklamať..

 „A-a.. Nemala by byť rodina na Vianoce spolu?“ Opýtal sa smutne Louis a pozeral sa na mňa, ako zareagujem. „Louis, my už dávno nie sme rodina.“ Povedala som vážne a chladne. Chvíľu sa pozeral na zem, stále so smutným výrazom, no nakoniec prehovoril.

  ~Louisov pohľad:

„Louis, my už dávno nie sme rodina.“ Keď to povedala, naozaj som nevedel ako reagovať. Je pravda, že o rodine veľmi nehovorila, no asi na to mala dôvod. A aj keď som veľmi nechcel vedieť, čo je vo veci, ona to asi nechcela. „Možno sa ti to bude zdať divné..“ Letmo som sa zasmial. „Poznáme sa krátko..Ale nechcela by si ísť so mnou na Vianoce do Doncasteru? Moja rodina by ťa určite privítala s otvorenou náručou.“ Dalo mi dosť veľa odvahy, aby som jej to navrhol. Obyčajne som sa nebál opýtať sa dievčaťa hocičo.. No jej .. Tak veľmi som sa bál jej odmietnutia. Celý čas som sa jej však chcel zmieniť aj o mojich narodeninách, ktoré oslavujem v ten istý deň, no nemal som veľmi príležitosť. Najprv sa usmiala. „Louis.. Ako si povedal. Rodina by mala byť na Vianoce spolu. .. A ja bohužiaľ k vašej rodine nepatrím.“ Povedala smutne, no zároveň úprimne. „Ja- Ja viem, ale ja nechcem aby si bola na Vianoce sama.“ Chytil som ju za ruku. „A-a-ale Louis.. Ja ..chcem predísť niektorým otázkam typu.. A prečo nie si so svojou rodinou? A kde sú tvoji rodičia? Určite by sme ich radi spoznali. Prečo ste neprišli aj s nimi?“ Povedala. A teraz vo mne prevládala úplná beznádej. Nevedel som čo robiť.. Čo povedať.. A mohla to už zachrániť asi len jedna vec..