The Secrets Of Your Moves - Časť 1.

 Pardón za nadávky.. :D A dúfam, že sa vám táto časť bude páčiť(:  Chcete si typnúť kto je ten "čarovný" chalan? :) Poprosím, všetky názory do komentu(: A ďakujem..

Pokiaľ chcete, pustite si k tomu toto -> https://www.youtube.com/watch?v=wwCykGDEp7M   ❤

1.

Ráno som vstala ako obyčajne. Spravila som si rannú hygienu, na pery som si dala slabý rúž ružového odtieňa a mihalnice som dva krát prešla špirálou. Vďaka dlhšiemu rukávu na riflovej košeli som si nemusela ruku púdrovať a nanášať na ňu make-up. Spravila som si kávu. Je to môj ranný zvyk. Kvôli neprespaným nociam, by som v škole pravdepodobne zaspala. Sadla som si za stôl a započúvala sa do ticha. Mala som to rada. Samotu.. Pozrela som sa na čas na mojom mobile a musela som ísť. Zobrala som si kabelku a vyšla som z nášho bytu na deviatom poschodí. Nastúpila som do výťahu. V škole nebolo nič nové. Neobišla som sa urážok typu „Chelsea!Tak tu si chuderka. Úbožiatko. Nebolí ťa rúčka?“ Hlavu som zvesila k zemi, tak ako som to robievala vždy a kráčam školskou chodbou. Vošla som do učebne chémie. Sadla som si do lavice úplne vzadu a hneď ku mne prišla skupinka chalanov. Boli tu noví. „Ahoj.“ pozdravil sa mi jeden z nich. Obávala som sa, čo odo mňa chcú. „Ahoj.“ povedala som po tichu. „Nešla by si dnes so mnou do klubu? Je piatok. Užijeme si baby.“ „Mmmm, asi nie. Vsadím sa , že ani nevieš moje meno.. Ale to je mi absolútne jedno. O tvoju pozornosť nestojím.“ povedala som. Jeho nagélované vlasy a blond melír v nich vo mne nevzbudzoval nič dobré. Len sa otočil , ''potešil'' ma ešte jedným slovom „Kurva.“ a odišiel aj so svojou skupinkou. Začala sa hodina. „Tento pokus budeme robiť v dvojiciach.“ povedala chemikárka. Keďže všetci boli vo dvojiciach, len ja som sama sedela v lavici, každá hlava sa otočila do zadu na mňa a niečo si šepkali. Tmavo-vlasý chlapec s blond melírom vykríkol „Čo chuderka. Zostala si sama, čo? Ako sa cítiš?“ Silno som si vydýchla a môj pohľad znovu smeroval k zemi. Učiteľka niečo povedala tomu idiotovi a potom povedala moje meno „Chelsea. Pôjdeš k nim do trojice, fajn?“ Prstom ukázala na Jimmiho a Ellie. Prikývla som. Krémovo hnedú kabelku som zdvihla zo zeme a aj so všetkými mojimi vecami , som sa presunula k nim. Hodina prebiehala dosť rýchlo, tak ako takmer všetky. Po poslednom zazvonení, som sa vybrala domov. Cez park to bolo asi 15 minút. Vrátila som sa domov. Teda .. chcela som sa vrátiť, no kľúč v kľúčovej dierke z druhej strany dverí , mi to nedovoľoval. „No tak.“ Pokúšam sa odomknúť, no nejde to. Začala som silno klopať. V tom momente z dverí vystrčil hlavu Braeden a jednu facku mi uštedril hneď na privítanie. „Ty pi*a malá. Ak ťa život nemrzí, vypadni!“ Nohu som strčila do dverí a tak ich nemohol zavrieť. „Je to aj môj byt . Koho tam zas máš?“ A v tom na moju tvár letela ďalšia facka. „Braedon.. čakám ťa..banánik.“ ozvalo sa z vnútra bytu. Prstom som ukázala na byt. „Nová?“ opýtala som sa Braedona. Strelil mi ešte jednu a potom zabuchol dvere. Odišla som. Make-upom som si pretrela červenú stopu od poslednej facky. Do najbližšieho kvetinárstva som išla kúpiť 6 krvavo červených ruží a vybrala som sa smerom k cinotrínu. Kľakla som si pri ockovom hrobe. Kvety som položila na hrob. Červené ruže miloval. „Tak.. dnes už je to 6 rokov oci..“ povedala som a po tvári mi začala tiecť slza. Veta ostala visieť vo vzduchu a v hlave sa mi stále opakovala dokola. „Niekedy som chcela ísť za tebou, no spomenula som si na tvoje slová.“ Be strong , no matter what they say. And if life shows you, that you have 1000 reasons for tears, Show him 1 000 000 reasons for smile. I'm still here. „Je to už síce 6 rokov, ale chýbaš mi oci a nikdy som nepoznala lepšieho človeka ako si ty.“ „I love you.“ pošepkala som. Pri ockovej fotke na náhrobnom kameni, má napísané svoje mottá, alebo výroky z jeho kníh. A hneď prvé je Life will be better. Pozrela som sa na vnútornú stranu môjho predlaktia. Tetovanie Life will be better tam mám už dva roky. Spomínala som tam na ocka asi 3 hodiny. Bola som na ceste domov, keď v tom mi prišla SMS od mamy. SMS : Zlatko , s Braedonom si dnes chceme spraviť romantický večer, choď prosím spať ku dákej kamarátke. Ľúbim ťa..mama.xx .. Mamy.. Ja nemám kamarátky. Povedala som si v hlave. OK. Odpísala som. Sadla som si na lavičku, na ktorej som sedávala pomerne často. Keď som nemohla vstúpiť do bytu.. alebo som mala večer niekam zmiznúť.. ísť preč a podobne. Pozrela som sa nad seba , na pouličnú lampu, ktorá už nebliká.. Zmenilo sa tu dosť vecí.. Kríky za lavičkou zmyzli a chodník je na novo vydlaždičkovaný. Z kabelky som vytiahla knihu Tragic Victories. Napísal ju ocko. Mám ju prečítanú síce už minimálne 10 krát, no idem ju čítať znovu. Z hlbokého čítania ma prerušil niekto, kto si prisadol na lavičku. Chvíľu len sedel, no potom sa ozval . „Dobrý výber.“ a ukázal na knihu. „Napísal ju môj otec.“ povedala som a na stranu knihy mi padla jedna slza. „Je mi to ľúto. Dnes je to už šesť rokov, však..“ povedal. Prikývla som, no ďalej som neplakala. „Mám prečítané všetky jeho knihy, bol naozaj skvelý spisovateľ.“ povedal. Jeho hlas bol príjemný, no neodvážila som sa na ňho pozrieť. „Bol.“ dotvrdila som. Už dlho som sa takto s niekým nerozprávala. Po chvíli ticha sa ma opýtal „Čo tu robíš v tak neskorú nočnú hodinu?“ Zasmiala som sa. „Dobrá otázka, ale nie som si istá, či to chceš vedeť. Dcéra spisovateľa, ktorú matka poslala na noc ku kamarátke, no ona žiadnu kamarátku nemá a tak spí tu.“ „Páni..“ vyšlo z jeho úst. „Ak chceš, môžeš prespať u mňa, alebo ti zaplatím hotel. Nenechám ťa spať tu.“ „Nie, nie. Je to od teba veľmi milé, ale nie. Ďakujem.“ ešte stále som sa naňho nepozrela. „V tom prípade ostanem tu s tebou. Nenechám ťa tu samú. Ešte ti niekto niečo spraví. Teda ak ti nevadí, že zajtra budeš pravdepodobne na hlavnej titulke novín.“ pri poslednej vete sa zasmial. „Čo? Nechápem.“ povedala som a pozrela sa naň ho. Z ruky som pustila pramienok vlasov s ktorým som sa hrala, otvorila som ústa a povedala „Veď ty si...

 

P.S : Jedno z tetovaní :)